Szienkewicz - Quo vadis

Za vrchol tvorby Henryka Szienkewicza sa dá považovať  historický román Quo vadis. Je to príbeh  pojednávajúci o láske k Bohu, ktorá dokáže premeniť človeka na lepšieho skrz – že vraj - Spasiteľove učenie.  Odohráva sa počas krutého panovania cézara Nera v Ríme. Mal som to šťastie sa dostať k nemu až po ďalších príbehoch (Ohňom a mečom, Pán Wolodyovsky, Púšťou a pralesom), ktoré napísal tento poľský mág historickej literatúry.

Szienkewicz napísal daný román na konci 19.storočia a tak ako vtedajšia spoločnosť aj tá dnešná ho vníma rozporuplne. Náboženské motívy sú hybnou silou knihy  - pokora, česť, úcta a láska k priateľom i nepriateľom má zásadný vplyv na celý dej. Ide ale o príbeh až príliš náboženský? Nemyslím si to, veď historicky verne zobrazená doba, prostredie a chovanie obyvateľov Ríma na úsvite nového veku považujem za najvernejšie prevedenie rímskych čias v novodobej literatúre. Čitateľ má pocit, že autor mal časový stroj, ktorým si pomáhal pri tvorbe. Ja osobne som mal dojem, že ani scény v seriáloch Rím, či Spartakus sa nevyrovnali tomu, čo dokázal opísať Szienkewicz.

Najkrajšie obdobie?

Šťastie, ktoré kričí, papá, spí a kaká

Za necelé tri týždne, ako je Olino na svete som zažil toľko šťastia, ako zatiaľ nikdy v živote. Pohľad na syna je stokrát lepší ako televízor, nevyrovná sa mu žiadny film, či seriál. Deň za dňom objavujeme všetci traja niečo nové. Raz sa nám chce spať, raz nezatvoríme oči aj celú noc. Plač a krik je na každodennom poriadku, bojujeme s únavou a strachom, či je náš poklad v poriadku a napriek tomu vieme, že prežívame najkrajšie obdobie.

Moja polovička už zažila dni totálnej vyčerpanosti, keď si Oliver pýtal jesť každú polhodinu a nespal od polnoci do polnoci. Ja som takmer zaspal v práci za počítačom, našťastie nikto ma nevidel, tak mi to prešlo :) Človek by si povedal, že je to skôr naopak - extrémne ťažké obdobie, ale tak môže hovoriť iba ten, čo nezažil dotyk detskej rúčky alebo nepočul vyslobodzujúce odgrgnutie. Je to euforický pocit byť otcom a každému prajem nech to aspoň raz zažije. Určite sa to oplatí.

Príliš (ne)skoré vytriezvenie

Čas priznať si chybu

Tak po dnešku som prišiel na to, že závratné tempo, ktoré som na blogu nahodil nie je trvalo udržateľné a preto trochu zvoľním. Predsa len, ak chce človek písať poviedky, blog, venovať sa rodine a ešte chodiť aj do práce, je toho viac ako dosť. Takže od zajtra to bude jedna recenzia a jeden článok týždenne z rubrík, ktorým sa chcem venovať. Plus bonusové články, ktoré mi "frkli" do nosa.

Na tento krok som pristúpil aj z dôvodu, že radšej sa posnažím napísať niečo poriadne a nie iba preto, lebo som si dal nadnesený cieľ. Tak mi držte palce aby som do roka priniesol minimálne 52 dobrých recenzií a rovnaké množstvo pútavých článkov.

Kráľova reč po druhý krát

Skvelý film si zaslúži skvelú recenziu

Áno, o tomto filme som už na blogu písal, žiaľbohu mám pocit, že som neodviedol najlepšiu robotu a odflákol som to. Preto som sa rozhodol, že tomu dám druhú šancu, keď už na nič iné tak aspoň na porovnanie toho, či to dokážem lepšie. Aby to malo zmysel, skúsim to dnes napraviť. Tak výnimočný film si to isto zaslúži.

Dráma natočená podľa skutočných udalostí začína v momente, keď princ Juraj (Colin Firth), familiárne nazývaný Bertie, má príhovor na futbalovom štadióne. Bohužiaľ, vďaka utláčaniu starším bratom a rodeným rečovým hendikepom, opäť zlyhá. Milujúca manželka Alžbeta (Helen Bonham Carterová), budúca kráľovná matka, sa i napriek mnohým liečeniam po tomto fiasku nevzdáva a vyhľadá austrálskeho terapeuta Lionela (Geoffryho Rusha). A tu sa rodia základy veľkého priateľstva medzi monarchom a prostým doktorom, ktoré vytrvá až do konca ich dní.