Máme šesť týždňov!

Šestonedelie je za nami, hurá do života

Hoci prvý mesiac je významejšie výročie, tých šesť týždov čerstvým rodičom môže pripadať viac prelomových. Aspoň dúfam - my už isté pokroky badáme, takže Oliverovi verím, že to zvládne a bude každý deň lepší a lepší. Veď spánok štyri hodiny v kuse je nadohľad (posledné tri noci vydržal 3 a pol hodiny) a dokážeme ho už aj zaujať. Niekedy. Jeden z desiatich pokusov. Je to jedno, zlepšuje sa to, nech si hovorí každý čo chce a to je hlavné!

Našťastie, máme občas čas i na seba, ja čítam knihy, píšem recenzie, moja polovička pozerá TV, číta knihu. Medzi tým prebaľujeme, kojíme (ja nie), kočíkujeme, uspávame, prebaľujeme, kúpeme, prebaľujeme, kojíme... proste kolotoč, ale začíname si postupne zvykať. Oliver je perfektný nástroj na trénovanie trpezlivosti - ak sa to pri ňom nenaučím, tak zjem svoj klobúk. Najviac dáva zabrať pri uspávaní, ale na druhej strane slúži ako odmena dvojhodinová prechádzka pri ktorej môžem počúvať hudbu, či audioknihu. 

Od zajtra to bude lepšie. Začína život! Dúfam, že o týždeň nebudem písať, že sa to zhoršilo :)

Najkrajšie obdobie?

Šťastie, ktoré kričí, papá, spí a kaká

Za necelé tri týždne, ako je Olino na svete som zažil toľko šťastia, ako zatiaľ nikdy v živote. Pohľad na syna je stokrát lepší ako televízor, nevyrovná sa mu žiadny film, či seriál. Deň za dňom objavujeme všetci traja niečo nové. Raz sa nám chce spať, raz nezatvoríme oči aj celú noc. Plač a krik je na každodennom poriadku, bojujeme s únavou a strachom, či je náš poklad v poriadku a napriek tomu vieme, že prežívame najkrajšie obdobie.

Moja polovička už zažila dni totálnej vyčerpanosti, keď si Oliver pýtal jesť každú polhodinu a nespal od polnoci do polnoci. Ja som takmer zaspal v práci za počítačom, našťastie nikto ma nevidel, tak mi to prešlo :) Človek by si povedal, že je to skôr naopak - extrémne ťažké obdobie, ale tak môže hovoriť iba ten, čo nezažil dotyk detskej rúčky alebo nepočul vyslobodzujúce odgrgnutie. Je to euforický pocit byť otcom a každému prajem nech to aspoň raz zažije. Určite sa to oplatí.

Rok 2012 je za nami

Čas bilancovania

Starý rok sa chýli ku koncu, už iba hodiny nás delia od príchodu Nového roka a preto si myslím, že nadišiel najlepší čas, kedy môžem zhodnotiť vlastné úspechy, radosti i starosti, ktoré ma tento rok postretli.

V práci sa dlhodobé problémy začali konečne riešiť, nie iba o nich hovoriť, aj keď tempo zlepšovania mohlo byť aj o niečo svižnejšie. Konečne mám šéfa, ktorému fandím, ktorý dokáže dostáť svojim slovám (i keď neskôr), ktorému som lojálny. Moja pozícia sa zmenila a už nerobím na zmeny. Prinieslo mi to radu výhod a iné sa zase stratili, ja to vidím ako plus. Nastal čas konečne sa začať rozvíjať.

Oliver je už doma

Tak už ho tu máme!

Dnes nám Oliver prišiel domov. Zatiaľ na nové bývanie nič nehovorí, asi bude spokojný. Nejako sa mi nezdá, mám pocit, že bude mlčanlivý typ - väčšinou spí a spí. Hoci sa ho aj pýtam, či vie plakať, alebo kričať, dáko mi to nechce ukázať. Mamka vraví, že vie kričať aj za troch, ale pokiaľ to nebudem počuť na vlastné uši, neuverím, ženy tomu tak rozumejú! Na prijatie si ale u tatíka nemôže sťažovať. Aj pilo sa, aj jedlo sa, aj hudba bola a ako sa patrí (oneskorene) aj darčeky boli. Hneď sme jeden vyskúšali - detskú vysielačku. Trochu sme sa s tým potrápili, predsa len slovenský výrobok (bez urážky), ale konečne máme pocit, že máme pre syna bezpečné miesto. Kto vie aké to bude o pár mesiacov.

Pokračovateľ rodu

Včera sme so ženou zažili najkrajší okamih života. Na štedrý deň, presnejšie o 23:20 prišiel na svet náš syn Oliver. Keď sa prvý krát rozkričal, ovládli nás euforické pocity, bolesť ústúpila a šťastie sa miešalo so slzami. Dlho sme tomu nemohli uveriť, že je konečne tu, konečne medzi nami. Je nádherný a váži 3450 g a meria 48 cm a je náš. A ešte niečo, vyzerá to tak, že má môj nos.