Za necelé tri týždne, ako je Olino na svete som zažil toľko šťastia, ako zatiaľ nikdy v živote. Pohľad na syna je stokrát lepší ako televízor, nevyrovná sa mu žiadny film, či seriál. Deň za dňom objavujeme všetci traja niečo nové. Raz sa nám chce spať, raz nezatvoríme oči aj celú noc. Plač a krik je na každodennom poriadku, bojujeme s únavou a strachom, či je náš poklad v poriadku a napriek tomu vieme, že prežívame najkrajšie obdobie.
Moja polovička už zažila dni totálnej vyčerpanosti, keď si Oliver pýtal jesť každú polhodinu a nespal od polnoci do polnoci. Ja som takmer zaspal v práci za počítačom, našťastie nikto ma nevidel, tak mi to prešlo :) Človek by si povedal, že je to skôr naopak - extrémne ťažké obdobie, ale tak môže hovoriť iba ten, čo nezažil dotyk detskej rúčky alebo nepočul vyslobodzujúce odgrgnutie. Je to euforický pocit byť otcom a každému prajem nech to aspoň raz zažije. Určite sa to oplatí.
Mať syna je aj inšpiratívne a kreatívne. O tom svedčí to, že som vymyslel prvú uspávanku úplne spontánne, v čase kedy nám "došli" tradičné spôsoby ako uspať dieťa. Nie je príliš originálna, ale zabrala. Na dva dni. Tu sa s ňou podelím, na mieste mena, stačí iba použiť toho, ktorého drobca máte doma.
"Hááájaj-búúvaj, hááájaj-búúvaj, hááájaj-búúvaj, malý Oliver" (x-krát)
Už chápem pocity, ktoré zažíva otec a určite tieto nezabudnuteľné skúsenosti časom využijem aj v mojich poviedkach, či nebodaj (aj motyka občas vystrelí, len ju treba dobre nabiť) v románoch. Tak ako mi navždy ostane v pamäti prvý pohľad na modré Oliverovo telíčko, tak nezabudnem ani na pekných pár ďalších kúzelných momentov.
No comments:
Post a Comment