Rok 2012 je za nami

Čas bilancovania

Starý rok sa chýli ku koncu, už iba hodiny nás delia od príchodu Nového roka a preto si myslím, že nadišiel najlepší čas, kedy môžem zhodnotiť vlastné úspechy, radosti i starosti, ktoré ma tento rok postretli.

V práci sa dlhodobé problémy začali konečne riešiť, nie iba o nich hovoriť, aj keď tempo zlepšovania mohlo byť aj o niečo svižnejšie. Konečne mám šéfa, ktorému fandím, ktorý dokáže dostáť svojim slovám (i keď neskôr), ktorému som lojálny. Moja pozícia sa zmenila a už nerobím na zmeny. Prinieslo mi to radu výhod a iné sa zase stratili, ja to vidím ako plus. Nastal čas konečne sa začať rozvíjať.

Raňajky u Tiffaniho

O tom, že nie vždy je lepšia kniha

Málokedy sa nájde dielo, pri ktorom som na pochýbach, či je na vyššej úrovni knižná predloha, alebo nakrútený film. Naposledy sa mi to stalo pri filmovej i literárnej klasike, Raňajky u Tiffaniho. K tomuto dielu amerického spisovateľa a novinára Trumana Capoteho som sa dostal iba nedávno, hoci ju už dlhšie mám doma na poličke v knižnici.

Siahol som po nej jedného zimného večera, keď som bol bez nálady, ufrflaný a vyšťavený z práce. A, veru dobre som urobil. Trvalo mi nezvyčajne dlho, kým som ju dočítal (až tri dni), ale o to dlhšie som si ju mohol užívať. Novela nemá ani sto strán, ale každá veta, či odsek sú potešením pre vnímavého čiateteľa. Príbeh sa zameriava na sen tísicok mladých američaniek, ktoré už viac nechcú žiť tvrdý, priemerný život bez žiadnej slávy a úspechu a vrhajú sa plniť si sny. 

Vianočná nádielka filmov (2.)

Tak ako som sľúbil, prinášam druhý blok netradičných vianočných filmov, ktoré som videl počas tohtoročných Vianoc. Sú to snímky, ktorým som dal prednosť pred tradičnými komédiami a rozprávkami a myslím, že som urobil dobre. Pri väčšine som mal premiéru, ale našli sa aj také, ktoré som videl už po x-tý krát. Prečítajte si môj názor v nasledujúcich mini recenziách.

---

Ostrov (2005)

Klonovanie ľudí ako ďalšia forma existencie ľudskej populácie bola v kinematografii už znázornená viac krát. Tento film ale prichádza z dosť originálnou zápletkou. Hlavný hrdina Lincoln 6-Echo (Ewan McGregor) žije v uzavretej spoločnosti tzv. výnimočných ľudí, ktoré prežili apokalypsu a jediným zmyslom všetkých preživších je dostať sa na vytúžený ostrov - posledné miesto, kde sa dá voľne žiť bez následku kontaminácie. Všetko sa však mení, keď sa hlavnému hrdinovi vrátia spomienky na život pred katastrofou.

Oliver je už doma

Tak už ho tu máme!

Dnes nám Oliver prišiel domov. Zatiaľ na nové bývanie nič nehovorí, asi bude spokojný. Nejako sa mi nezdá, mám pocit, že bude mlčanlivý typ - väčšinou spí a spí. Hoci sa ho aj pýtam, či vie plakať, alebo kričať, dáko mi to nechce ukázať. Mamka vraví, že vie kričať aj za troch, ale pokiaľ to nebudem počuť na vlastné uši, neuverím, ženy tomu tak rozumejú! Na prijatie si ale u tatíka nemôže sťažovať. Aj pilo sa, aj jedlo sa, aj hudba bola a ako sa patrí (oneskorene) aj darčeky boli. Hneď sme jeden vyskúšali - detskú vysielačku. Trochu sme sa s tým potrápili, predsa len slovenský výrobok (bez urážky), ale konečne máme pocit, že máme pre syna bezpečné miesto. Kto vie aké to bude o pár mesiacov.

Vianočná nádielka filmov (1.)

Bolo čo pozerať

Aj tento rok som počas Vianoc doháňal nejaké tie filmové resty. Už dlhšie ma unavujú stále dookola sa opakujúce rozprávky (Pyšná princezná, Mrázik), či staré československé komédie (S tebou ma baví svět, Jak vytrhonut velrybě stoličku) a preto využívam možnosť TV archívu, ktorý má čo ponúknuť. Okrem toho, byť sám doma sa mi už tak skoro nepodarí a to tiež bola výzva. Tu sú filmy, ktoré ma upútali, v mini recenziách - prvá časť.

---

Šťastné a Veselé (2005)

Nezmyselná vojenská mašinéria počas prvej svetovej vojny bola už znázornená nespočetne krát. Mali sme možnosť vidieť zákopy zo všetkých strán, z pohľadu pešiakov i generálov, či z oka prvých odvážnych letcov. Ale málokto si spomenie na udalosti, ktoré sa stali na fronte počas štedrého dňa roku 1914. 

Pokračovateľ rodu

Včera sme so ženou zažili najkrajší okamih života. Na štedrý deň, presnejšie o 23:20 prišiel na svet náš syn Oliver. Keď sa prvý krát rozkričal, ovládli nás euforické pocity, bolesť ústúpila a šťastie sa miešalo so slzami. Dlho sme tomu nemohli uveriť, že je konečne tu, konečne medzi nami. Je nádherný a váži 3450 g a meria 48 cm a je náš. A ešte niečo, vyzerá to tak, že má môj nos.

Čas oddychu a pokoja

Zajtra sú Vianoce

Po konci sveta, ktorý sa - čudujme - zas nekonal, prichádzajú najkrajšie sviatky v roku. Vianoce vždy predstavovali niečo viac, či ich ľudia oslavovali pred alebo po narodení Ježiša Nazaretského. Nebudem tu rozoberať to, že tento sviatok cirkev prebrala od pohanov, ani to, či je všetko správne v Novom zákone. Vianoce sú sviatkom pokoja a hlavne mieru, čas, kedy sú si ľudia podvedome bližší, kedy sa aj tie najväčšie rozdiely ľahko stierajú a tak verím, že ich každý prežije čo najlepšie. Že sa opäť stretneme v rodinnom kruhu, s priateľmi si vyjdeme do ulíc a naberieme nové sily oddychom pri vianočnom stromčeku.

Hobit: Neočakávaná cesta

Cesta tam a späť začína

Keď som sa dozvedel, že Hobita bude točiť Guilermo Del Toro, nemohol som potlačiť mierne sklamanie, napriek tomu, že režisér Faunovho labyrintu dokázal, že má ten správny cit pre moderné spracovanie fantasy. Nebolo to tým, že by nejako neovládal remeslo, práve naopak. Skôr som mal obavy, že pristúpi k filmu úplne odlišne a pridá do Tolkienovej rozprávky oveľa temnejšie prvky.  Našťastie sa toho nakoniec ujal fenomenálny, správne naladený a uletený hobit menom Peter Jackson. Po trojročnom očakávaní sa Stredozem sa vrátila na filmové plátno. a ja s radosťou konštatujem, že som sa toho dožil pred "koncom sveta". 

Na začiatku by som chcel varovať, že toto bude recenzia určená najmä pre fanúšikov, ale pokúsim sa podať svoj názor triezvo. Otvorím teda guľaté dvere, vyjdem von a posadím sa na lavičku v predzáhradke. Zapálim si fajku naplnenú Starým Tobym a vyfúknem obláčiky dymu smerom k tajomnej postave v plášti so špicatým klobúkom na hlave. Môj drahý Frodo...

Koniec sveta sa nekoná

O tom, že skončili výhovorky

Ak som si začiatkom roka namýšľal, že nemám na to, aby som pretavil svoje sny do reality, po dnešku už nemám viac na výber. Už ma unavuje neustále hľadať dôvody, prečo sa mi nedarí v tom čo chcem, prečo  nepíšem dobré texty, prečo nekomunikujem efektívne a prečo je také ťažké so mnou niekedy vyjsť. Dnes mal byť koniec sveta, neviem už koľký v poradí v mojom, mladom živote. Opäť nič. Nie, že by som tomu veril, len mi došla aj tá posledná výhovorka.

Začínam makať. Vždy sa mi viac darilo, keď som bol pod tlakom a v nasledujúcich dňoch pocítim veru poriadnu záťaž. Verím, že konečne nastal čas dozrieť a dostáť všetkým svojim slovám, sľubom a želaniam. Možno tento text vyznie naivne, mňa má však pozitívne motivovať k dosiahnutiu lepších výsledkov.  Viem, že ma to bude stáť veľa síl, ale nakoniec sa to podarí.

Jupiter - číslo 4

Prvý rok Jupitera zavŕšený 

V nedeľu 16.12.2012 vyšlo štvrté čislo magazínu o fantastike – Jupiter. Ako člen redakcie a grafický editor by som rád prezentoval posledné tohtoročné vydanie, ktorým sa končí prvý rok časopisu. Nebudem tu rozoberať, či to bol úspešný rok alebo nie, to musia posúdiť hlavne iní. Pre mňa ako redaktora je každé číslo zážitok a som vďačný za akúkoľvek kritiku. Tak ako pri písaní, aj tu dokáže posunúť vpred iba pohľad nezainterasovenej osoby, ktorý do značnej miery určuje samotný úspech tej ktorej rubriky. 

A čo teda štvorka prináša? Zaujímavé asociácie – ilustrátori píšuci poviedky, poviedkári maľujú ilustrácie - vianočnú poviedku od Charlesa Strossa, recenzie, ktorým kraľuje tá Ďurova na Hobita a kopec článkov na knihy, seriály, hudbu a vedu. Po odmlke v minulom čísle sa vracia moja rubrika Arceyho knižnica, v ktorej sa venujem dvom zaujímavým knižkám, Eifelheimu od M.Flynna a prvému dielu Zlata Arkony Juraja Červenáka. Taktiež som prispel do hudobnej sekcii recenziou albumu Legend írskej skupiny Clannad, ktorý bol nahratý ako soundtrack ku kultovému seriálu Robin zo Sherwoodu.

Š.Huslica - Niekedy

Smutná spomienka

Prvý raz som sa k poviedkam Štefana Huslicu dostal v roku 2004. Už vtedy som žasol nad tým, ako farbisto vie pár vetami vykresliť pseudosvet, ktorý si vymyslel. K poviedkovej zbierke Niekedy som sa dostal, žiaľ príliš neskoro, nádejný autor je už štvrtý rok na onom svete. Keby ešte žil, určite by som sa mu úprimne poďakoval, zato, že som mal tú možnosť čítať jeho diela. Takto mu môžem venovať iba smutnú spomienku, aby vedel, že sa na neho nezabudlo.

Autor tejto zbierky bol viacnásobným finalistom súťaže Cena Gustáva Reussa - dlhoročne jedinnej prestížnej ceny v oblasti fantastiky na Slovensku - a raz sa mu ju podarilo aj vyhrať. Vôbec nie náhodou, texty boli a sú obsahovo i tematicky náročné, pestré a s dôrazom na každé jedno slovo.